Kaktus sám o sebe

Korene kaktusov = Ako pri iných rastlinách, i pri kaktusoch je úlohou koreňov čerpať z pôdy vodu, živiny a upevňovať rastliny v pôde tak, aby pevne stáli. Väčšina kaktusov má koreňovú sústavu pozostávajúcu z hlavného koreňa, ktorý vyháňa bočné korene a čoraz viac sa rozkonáruje. Druhy, ktoré rastú na kamenistých, hlinistých až ílovytých alebo na veľmi suchých pôdach, majú zväčša hrubé, ba až repovité korene. U niektorých druhov sa môžu tieto korene tiež rozkonárovať.  Druhy, ktoré rastú na trávnatých miestach s humóznou, relatívne vlhkou pôdou majú prevažne zväzkovité korene. Ak sa starostlivo oddelené časti takýchto koreňov ošetria ako odrezky, vyháňajú a tvoria samostatné jedince. Vzdušné korene typické pre popínavé, plazivé a epifyticky rastúce druhy sú vlastne adventívne korene, ktoré svoju funkciu plnia normálnejšie keď sa ich konce dostanú do styku so zeminou. Kaktusy všetkých druhov vo všeobecnosti ľahko vyháňajú korene, čo je vzhľadom na ich časté vegetatívne množenie mimoriadne výhodné.   

Telo kaktusov = Kaktusy sú prevažne stonkové sukulenty a nevytvárajú žiadne listy. Niektoré druhy sa nerozkonárujú, iné vyháňajú na spôsob kandelábrov paralelne do výšky čnejúce ramená. Existujú však aj krovité formy kaktusov s ploskými a dlhými stonkami. Najvyhľadávanejšie sú guľovité, často krátko stĺpovité alebo sploštené kaktusy. Ďalej sú známe kaktusy, ktoré majú tvar vzpriamený, zkrivený alebo dokonca až úplne na pôde ležiaceho valca rozličnej dĺžky a šírky. Môžu rásť jednotlivo alebo v skupinách. Častým javom sú i kaktusy s tzv. kristátmi. Sú to kaktusy, ktorých vegetačný vrchol má normálne vzhľad bodky a z dosiaľ neobjasnených príčin sa premenil na celí rad takých bodiek zoskupených do hrebeňovitého útvaru. Niekedy býva práve tento "hrebeň" poprehýbaný alebo zvlnený. Niektorý kaktusári zbierajú práve takéto kaktusy. 

Ostne = Je všeobecne známe, že kaktusov sa nemožno dotýkať, pretože pichajú. To platí pre takmer všetky druhy z podčeľadi kaktusovitých. Majú telo pokryté ostňami, ktoré vznikli premenou listov a zväčša vyrastajú z vankúšikov. V podstate treba vychádzať z toho, že telo kaktusa, nech je akéhokoľvek tvaru, je normálna stonka, ktorá sa v priebehu vývoja vplivom podnebia, stanovišťa a iných faktorov zmenila na osobitný sukulentný útvar. Ostne sú rôznorodé. Často sa rozlišujú na okrajové a stredové (týmto označením sa vyjadruje ich umiestnenie). Ostne môžu byť maličké, že si ich sotva všimneme, alebo dlhé a nápadité. Môžu byť ostré a nebezpečné, ale aj mäkkučké a ohybné, tak že sa dá po nich prejsť rukou. Ich prierez býva okrúhly, až oválny, môžu však byť aj hranaté alebo ploché. Dokonca existujú druhy s krvavočervenými ostňami, aj zlatožltými, bielimi príp. priesvitnými (akoby zo skla). Osobitnou formou sú kaktusy, ktoré sú malé, krátke a zakončené mikroskopickými háčikmi. Ich báza je veľmi krehká, preto sa ľahko lámu a zapichávajú do pokožky, a tak je veľmi ťažké ich odstrániť. Treba ešte spomenúť pomerne krátke a netvrdnúce ostne, ktoré vylučujú kvapky nektáru aby prilákali hmyz. (Preto sa volajú nektárové ostne). 

Kvety = Mnohé kaktusy kvitnú už ako mladé jedince, niektoré dokonca mimoriadne bohato. Iné začnú kvitnúť až po desaťročiach, čiže u  mnohých kaktusárov len výnimočne.  Nezávisí to však len od veku rastliny, ale aj od teploty a množstva svetla. Kvety sú zväčša lievikovité, až zvončekovité a široké, zriedkakedy šupinaté. Môžu byť malé a nenápadné, ale aj veľké (0,30 m ) a tiež farebné. Niektoré kaktusy kvitnú cez deň, iné v noci. Kvety mávajú veľmi krátku trvácnosť, už po niekoľkých hodinách odkvitávajú. No sú aj také, ktoré kvitnú vyše týždňa, o tie je veľmi veľký záujem. Spravidla bývajú jednotlivo, len výnimočne v radoch alebo vencoch. Škála farieb kvetov je veľmi široká. Môžu to byť aj žiarivé farby ako šarlátovočervená alebo ostrá žltá, ale aj tlmené tóny ako biela, hnedá a zelená. Čistá modrá farba sa však pri kaktusoch nikdy nevyskytuje. Kvety sú viac-menej bez vône, iba pár druhov vonia.